AK - Aktuální konflikty

uprimne - o tomto som nepočul. Nie v tejto formulácii...
Samozrejme, že merania gravitačného zrýchlenia dávajú rôzne hodnoty podľa okamžitej pozície Slnka a Mesiaca (vzájomne i voči miestu merania podľa natočenia Zeme).  A teoreticky najmenšia hodnota miestneho gravitačného zrýchlenia by mala byť dosiahnutá pri zatmení Slnka, keď je Slnko a Mesiac v jednej líni - ale táto najnižšia hodnota bude dosiahnutá len za podmienky, že maximum zatmenia nastane na pravé poludnie. A ďalši podmienky by mohli byť - Mesiac v perigeu a Zem v perihele. Bolo by zaujímavé, ako často taká situácia nastáva...

Druhej časti otázky asi nie celkom nerozumiem... Ak myslíš na kamere snímajúcej zatmenie - tak ak máš šťastie protuberancie, inak len korona.
Ale na koronu a protuberancie stačí aj koronograf a "dostatočne čistý" vysokohorský vzduch - ale potom zasa gravimetru to bude srdečne jedno.
Na druhej strane - sledovaním gravimetru dokážeš celkom presne určiť kedy "neviditeľný" Mesiac počas novu kulminuje pre dané miesto merania.

woxia - ako si prišla na to, že nejaký impakt "zlikvidoval" jadro Marsu?? Niečo si si príliš zjednodušila...

Ad vznik Mesiaca zrážkou Zeme s "niečím": je stránka http://impact.ese.ic.ac.uk/ImpactEffects/ (alebo ľúbivejšia http://purdue.edu/impactearth, alebo s mapou http://impact.ese.ic.ac.uk/ImpactEffectsMap/ nie vždy a nie všetky musia fungovať) kde sa dá na elementárnej úrovni modelovať zrážka Zeme s asteroidmi a inými telesami a "čo sa pritom stane". Napríklad teleso s priemerom 12 tisíc kilometrov (~Zem 2), dopadová rýchlosť 24km/s, uhol dopadu 20°:

pri uhle dopadu nad cca 25° je Zem roztrieštená a vzniká nový pás asteroidov. Ale už teleso menšie než cca 8500km nedokáže Zem zničiť ani pri kolmom dopade.

A ďalej:
    Transient Crater Diameter: 16100 km ( = 9970 miles ) - maximálny priemer okamžitého kráteru
    Transient Crater Depth: 5680 km ( = 3520 miles ) - maximálna hĺbka okamžitého kráteru
Čo to znamená?
Priemer okamžitého kráteru je väčší ako priemer Zeme a hlbka okamžitého kráteru siaha až do vnútorného jadra. Ako je to možné? Zem a dopadajúce teleso sa počas zrážky chovajú akoby boli z tekutiny alebo z plastelíny. To platí ale všeobecne pre všetky vysokorýchlostné zrážky (nad cca 1200m/s, tu ale ide o rýchlosti minimálne 10x väčšie).
Pre objekty ako Zem sa ale oplatňuje ešte iný mechanizmus - majú celkom silnú gravitáciu a úniková rýchlosť je blízko povrchu 11,2km/s (druhá kozmická rýchlosť) takže väčšina trosiek vyhodených zo vznikajúceho kráteru spadne zasa späť na Zem, časť odletí do priestoru (asi 10%) a časť sa dostane na obežnú dráhu Zeme (asi 1%), kde postupne vytvoria prstenec (pri vytváraní prstenca nemalá časť trosiek z obežnej dráhy dopadne na Zem tiež). Je dobrá vedieť, že zrážkové rýchlosti takto veľkých telies v rámci slnečného systému ležia v pomerne úzkom rozsahu cca 12-30km/s s pravdepodobnou hodnotou okolo 20km/s. (minimálna dopadová rýchlosť je cca 12km/s, na túto rýchlosť je teleso urýchlené zemskou gravitáciou počas priblíženia k Zemi, maximálna dopadová rýchlosť je potom cca 70-75km/s - na úrovni obežnej dráhy Zeme okolo Slnka to zodpovedá únikovej rýchlosti zo slnečnej sústavy)
To je teda prípad kolmého dopadu.

A čo v prípade šikmého dopadu?  Efekt je skoro rovnaký, dočasný kráter je len menší v priemere a plytší. Hlavná zmena je ale v chovaní a v dráhe trosiek - do kozmického priestoru ich odletí podstatne viac (20 až cca 30%) a aj na obežnú dráhu Zeme sa ich dostane podstatne viac (10-20%). Vznikne z nich postupne veľmi hustý a hrubý prstenec, v ktorom sú dosť dobré podmienky na akreciu, takže v prstenci ľahko vznikne jeden alebo skôr niekoľko "mesiacov" a menších telies, ktoré sa postupne "požerú" navzájom (alebo sa gravitačným prakom "zhodia" na Zem alebo "vykopnú" mimo obežnú dráhu Zeme). V rámci gravitačného biliardu tiež zlikvidujú prstenec, z ktorého sa zrodili. Jadrom budúceho mesiaca sa za určitých podmienok môže stať aj jadro dopadajúceho telesa, ktoré sa pri vhodných dopadových uhloch a rýchlostiach "len odrazí" od Zeme. V takom prípade prebehne tvorba Mesiacu a likvidácia prstenca zrejme veľmi rýchlo - aj čiastočne rozrušené pôvodné jadro bude zrejme oveľa väčšie, ako akékoľvek iné teleso vznikajúce akréciou v prstenci trosiek, takže bude dominantným objektom na obežnej dráhe a postupne "zožerie", "zhodí" na Zem alebo "vyhostí" z obežnej dráhy všetky ostané objekty na obežnej dráhe Zeme.     

Z oboch scenárov je zrejmé, že podstatná časť materiálu vyhodeného pri zrážke spadne hneď alebo čoskoro alebo trochu neskôr späť na Zem. Kde teda je? Kde teda sú tie haldy trosiek??
Všade okolo nás... Celá súčasná zemská kôra a podstatná časť vrchného plášťa sú sekundárne - "nepôvodné", tvorené materiálom z hlbokých vrstiev pôvodného plášťa "prazeme" a materiálu dopadajúceho telesa. Dôkazom je relatívne vysoký obsah železa a siderofilných kovov viažúcich sa na železnú taveninu v zemskej kôre aj v zemskom vrchnom plášti.
Keď sa sformovala prazem, celý objem bol roztavený - a železná tavenina klesala spoločne s niklom a ďalšími siderofilnými kovmi do jadra, v podstate tak ako na hladine roztaveného železa pláva kremičitá troska. Proces gravitačnej separácie železnej taveniny a kremičitej taveniny je pri teplote nad cca 1800°C už veľmi efektívny, miešajú sa celkom minimálne. Tým ale bolo železo odstránené z povrchových a podpovrchových vrstiev Zeme.
Ako sa tam teda opäť dostalo?
Práve pri veľmi veľkom impakte. Ako je uvedené vyššie, skutočne veľký impakt dokáže preraziť do nepredstaviteľnej hĺbky, prakticky až do jadra Zeme a vytvoriť kráter, z ktorého je vyhodená významné percento hmoty prazeme. Materiál "kôry", plášťa, i jadra sa pri formovaní okamžitého kráteru, ale hlavne vo vyhodených troskách intenzívne premiešava.
Gravitačna sila impaktom zdeformovanú prazem veľmi rýchlo (v čase hodín až dní) donúti zaujať tvar zodpovedajúci hydrostatickej rovnováhe - teda aspoň približne guľu, ktorá sa môže ešte nejaký čas vlniť. V tom čase už bola prazem čiastočne stuhnutá, aspoň v povrchových vrstvách. Energia uvoľnená impaktom samozrejme spôsobila znovu roztavenie podstatnej časti hmoty Zeme, ale teploty už nedosiahli také teploty ako pri pôvodnom sformovaní prazeme a navyše už bolo vytvorené rozvrstvenie na relatívne hrubý "kremičitý" plášť a "železné" jadro. Materiál z jadra a z dopadajúceho telesa, hoci relatívne bohatý na železo sa už aj pri roztavení nedokázal všetok ponoriť k jadru, a ak zostal blízko povrchu, celkom rýchlo ochladol podobne ako vrchné vrstvy "rekonštruovaného" plášťa. Navyše na železo relatívne bohatý "premiešaný materiál" trosiek ešte pomerne dlhý čas doslova pršal z neba kde sa formoval Mesiac...
Takže zrážka prazeme s iným takmer rovnakom veľkým telesom urobila najmenej dve nesmierne dôležité veci pre vznik života a vznik strojovej civilizácie: vytvorila Mesiac a dodala do zemskej kôry dostatok využiteľných kovov.

A čo na to život? Nič. Ak tu už vtedy nejaký bol, zahynul a uvoľnil tak cestu "nám".
Pri takomto veľkom impakte prebehne hneď aj dôkladná sterilizácia planéty. Nejaký bacilovia to mohli prežiť na vyhodených troskách, ale Zem bola aj tak niekoľko stotisíc až niekoľko milionov rokov pre akýkoľvek život neobývateľná. Takže ak tu už vtedy nejaký život bol, zahynul v žeravej láve a musel vzniknúť znovu.
Keby sa to stalo znovu - od momentu "prvého dotyku" nám všetkým ostáva tak desať až tridsať minút života. Potom sa pohne zem - zrejme rýchlosťou niekoľko kilometrov za sekundu...

Alchymista - takze Zem mala tych mesiacov viac?

Najmenej jeden určite, pretože jeden nám zostal...
Len treba zobrať na vedomie, že za "mesiace" sa tu počítajú aj mesiačiky Marsu - objekty o šest-sedem rádov ľahšie ako náš Mesiac.

Ano, ako prvá aproximácia by to takto bolo možné.
Problém je hlavne v tom, že takýto model galaxie je nepresný v tom, že hmotnosť oboch hviezd nezodpovedá ich pohybu - v modele "dvojhviezdy" by to zodpovedalo stavu, akoby systém nebol len "dvojhviezdny", ale obsahoval väčší počet ďalších hmotných, ale inak neviditeľných telies.

V prípade galaxie však z pozorovaní vieme, že "neviditeľná hmota", ktorá ovplyvňuje pohyb viditeľných hviezd nemôže byť tvorená žiadnymi "známymi" typmi objektov - nemôžu to byť žiadne známe makroskopické objekty - teda vyhasnuté hviezdy "čierny trpaslíci", nemôžu to byť "bludné planéty" a "hnedý trpaslíci", ani neutronové hviezdy a ani čierne diery. Tieto objekty by museli byť buď malé a veľmi početné, takže by sme ich mohli nájsť aj v bližšom galaktickom okolí Slnka, alebo relatívne veľké a menej početné - ale potom by sa zasa prejavili svojím gravitačným vplyvom na svoje okolie, a v oboch prípadoch tiež častými krátkodobými zákrytmi hviezd "na pozadí". A nemôže to byť ani medzihviezdny plyn a prach, pretože ten buď žiari aspoň na nejakých vlnových dĺžkach, alebo zasa naopak nám zakrýva "pozadie", takže sa dá odhaliť celkom presne.
Takže táto neviditeľná hmota - nazvaná temná, pretože nežiari v žiadnej oblasti elektromagnetického spektra - musí byť tvorená "niečím celkom iným" ako hmota, ktorú vo vesmíre pozorujeme ako hviezdy a medzihviezdny plyn a prach. Nemôže byť  tvorená známymi druhmi častíc ako baryony (a leptony), a nemôže byť elektricky nabitá (lebo by sa odpudzovala, alebo naopak intenzívne zhlukovala). Nemôžu to byť neutrony - pretože voľný neutrón má polčas rozpadu len cca 15 minút, a nemôžu to byť ani žiadne iné častice zo "štandardného modelu", pretože okrem protonu, elektronu a neutrín sú vlastne všetky ostatné nestabilné, alebo nemôžu existovať "voľné". A keďže už dokážeme celkom dobre zachytávať aj neutrina - nemôžu to byť ani neutrína od určitej minimálnej energie (teoreticky by to síce mohli byť reliktné neutrina s veľmi malou energiou a rýchlosťou, ale potom by ich zasa muselo byť skutočne nesmierne veľa, pretože neutrina majú veľmi malú kľudovú hmotnosť - a to by sa zrejme zasa niekde prejavilo, či už vo vesmíre, alebo na urýchlovačoch).
Takže predpoklad že neviditeľná hmota je tvorená nejakými doteraz neobjavenými časticami, ktoré takmer nereagujú s "normálnou" hmotou inak ako gravitačne, je celkom dobrou možnosťou. Pripúšťam, skôr barličkou, ale nič lepšie nemáme - alternatívou je zahodiť celú, inak mimoriadne dobre fungujúcu ideu univerzálnosti našich poznatkov o gravitácii. Pretože na vysvetlenie pozorovvaných rozporov v rotácii galaxií by bolo potrebné, aby gravitácia fungovala podľa našich poznatkov ("vzorčekov a konštánt") len do istej veľkosti systému, a potom sa jej chovanie výrazne zmenilo (riadiala by sa "inými vzorčekmi a konštantami").  A na to fyzici nie sú z mnohých dôvodov ochotný pristúpiť.

Takže ak sa vrátim na začiatok: ano, galaxia by sa zrejme krútila ďalej aj bez superveľkej čiernej diery vo svojom strede. Lenže je možné, že je to ako v otázke "čo bolo skôr sliepka alebo vajce" - takže čo bolo skôr, halo temnej hmoty - a prípadne aj superveľká čierna diera - alebo plyn a prach a hviezdy? 

Dovolím si trochu fantázie bez dôkazov: Čo ak supermasívna čierna diera vznikala v oblaku (halo) temnej hmoty nejakým podobným spôsobom ako sa zrodí hviezda v oblaku medzihviezdneho plynu?

nejak tak  Prisiel som k podobnemu zaveru... Ked sa za ten zavoj podivas, uvidis co uvidis...

Vyslo mi z toho, ze "hmota" (viditelny svet) ma rovnaku platformu ako emocie, myslienky... A ta platforma je ciste "softwareova" zalezitost. Len program vo "vedomi"... program vsetkym znamy ako "akaša". Doslova ako v tom filme matrix.
Zaujimavejsie je preskumat "prostredie" v ktorom bezi a kde sa toto "prostredie" nachadza (kazdy kto sa tam ocitol to popisal rovnako "prazdny priestor" a po dalsom skumani (z pohladu jeho realnej existencie) toho, kto ten priestor "objavil" sa zacal rehotať). A dalsie skumanie "hry na zivot" a "sveta" prestalo mat opodstatnenie...

(to je ale asi skor do vlakna mysticke....)

Upravil Tomas BB SK (27.01.2017 18:13:54)